Vodičský preukaz nemám, ale hotujem sa už dlhší čas začať chodiť na kurz a brázdiť vozovky. Hádam mi to vyjde do konca tohto alebo začiatku budúceho roka. Keď sa teda veziem v aute - a do Slovinska i späť sa prepravujem najčastejšie týmto spôsobom, nezvyknem šoférovi alebo šoférke kecať do toho, čo a ako by mal/a.
Už to bude tretí rok, čo sa otáčam do Mariboru a odtiaľ naspäť na Slovensko, a nedalo mi nevšimnúť si. Dokonca aj iní Slováci a Slovenky, ktorí v Slovinsku nejaký ten čas pobudli, často na to spomínajú. Je to nezvyk, keď človeku zastaví auto na prechode. Neskôr si však človek uvedomí, že tak by to malo fungovať aj u nás.
Priznávam, som celkom agresívny chodec, čiastočne však za to môže postoj slovenských vodičov, ktorí ľudí na prechode pre chodcov často ignorujú. Jasné, nie každý a nie vždy, ale vykročiť na zebru nie je vždy celkom bezpečné. Nehovoriac, teda nepíšuc o tom, ako vodiči, ktorým "vbehnem" na prechod gestikulujú a očividne nadávajú.
Pre Slovincov a Slovinky, ktorí/ktoré zavítajú do našej krajiny to býva šok. A bola som aj svedkom situácie, keď cez zebru preletelo aj policajné auto - z čoho má dodnes moja vtedajšia slovinská návšteva doteraz neuveriteľnú historku doma, omnoho neuveriteľnejšiu rozpráva o sanitke, ktorá nemala zapnutý maják, šla bežnou rýchlosťou, takmer nás zrazila na prechode a jej vodič mal ešte tú drzosť, že o pár metrov ďalej zastavil auto, vyskočil z neho a začal nadávať a hroziť päsťou.
Niežeby to v Slovinsku bolo kompletne ružové, väčšina domácich nadáva na mariborských šoférov, ktorí sú vraj najväčšími ignorantmi dopravných predpisov a povolenej rýchlosti, moja skúsenosť však je, že mi zastali zakaždým a bez kyslých ksichtov. A pri diskusiách, že u nás to tak nie je vždy, sa pýtajú, že a pokuty? Hovorím, jasné, máme, ale radšej ich policajti vyberajú za prekračovanie rýchlosti, nepoznám nikoho, kto by dostal práve za tento priestupok. Slovinci neveriaco krútia hlavou, vraj u nich je to takmer na odobratie vodičského...
V čom to je? uvažovala som. Kultúrny rozdiel alebo stereotyp? Ako som však začala zvažovať prihlásenie sa na kurz vodičského preukazu na Slovensku a zisťovala si podmienky, vynoril sa jedna zaujímavá a azda aj mnoho vysvetľujúca odlišnosť. Našla som totiž aj ponuky rýchlokurzov, kedy frekventant/ka kurzu zvládne u nás na Slovensku teóriu i jazdy za 19 dní. To bol extrém. Bežná dĺžka sa však pohybovala v rozmedzí 2-3 mesiacov - zväčša bez záverečného testu a jazdy s policajtom. V Slovinsku to podľa informácií od známych trvá dvojnásobne dlhšie.
Teraz si zo mňa mariborskí známi robia žarty, že počas našich rýchlokurzov samozrejme nemáme čas učiť sa také detaily, ako zastavovanie na prechodoch...
(použité obrázky sú z portálu https://pixabay.com/)
Priznávam, som celkom agresívny chodec, čiastočne však za to môže postoj slovenských vodičov, ktorí ľudí na prechode pre chodcov často ignorujú. Jasné, nie každý a nie vždy, ale vykročiť na zebru nie je vždy celkom bezpečné. Nehovoriac, teda nepíšuc o tom, ako vodiči, ktorým "vbehnem" na prechod gestikulujú a očividne nadávajú.
V čom to je? uvažovala som. Kultúrny rozdiel alebo stereotyp? Ako som však začala zvažovať prihlásenie sa na kurz vodičského preukazu na Slovensku a zisťovala si podmienky, vynoril sa jedna zaujímavá a azda aj mnoho vysvetľujúca odlišnosť. Našla som totiž aj ponuky rýchlokurzov, kedy frekventant/ka kurzu zvládne u nás na Slovensku teóriu i jazdy za 19 dní. To bol extrém. Bežná dĺžka sa však pohybovala v rozmedzí 2-3 mesiacov - zväčša bez záverečného testu a jazdy s policajtom. V Slovinsku to podľa informácií od známych trvá dvojnásobne dlhšie.
(použité obrázky sú z portálu https://pixabay.com/)
