Kurentovanje - vyháňanie zimy pohanskými mátohami/Ptuj

Začiatkom marca 2014 som bola dobrovoľne odvlečená do mestečka Ptuj. Lebo "kurentovanje" - nech vidím niečo typicky slovinské na vlastné oči, vychutnám si atmosféru na svojej koži. Aj som.

Kurent je zjednodušene mátoha, ktorá by mala (ako mi bolo povedané) svojím tancom, hlučným prejavom (zvonce okolo pásu ako opasok) a hrozivým výzorom odplašiť zimu. Zväčša sa po meste/dedine potulujú skupinky kurentov a Ptuj sa stal známy niekoľkodenným (február-marec) kurentovaním, každučký deň tieto (a ďalšie) mátohy tancujú po meste. Za nimi občas chodia aj práskači s bičmi, a je to fakt taký randál, že ak zima existuje v personalizovanej podobe, radšej sa poberie kade-ľahšie. Veď Slovinci aj vtipkujú, že asi sa to v posledných rokoch príliš preháňa, keďže poriadnej zimy už dlho nebolo.

Tradícia je spojená s pôstom pred Veľkou Nocou, mne pripomínala naše fašiangy skrížené s vynášaním Moreny - ale omnoho šialenejšie. V súvislosti s tým, čo sa deje v Ptuji, sa už aj používa označenie "festival" - celé podujatie má medzinárodný charakter, zjari 2014 v sprievode šli fašiangové masky nielen z rôznych slovinských miest, ale z desiatok iných štátov. Na youtube je slušný počet videí, z ktorých sa dá napozerať, ako to asi vyzerá, pripájam jedno z dňa, keď som na túto parádu do Ptuja zavítala ja:

Za kurentov by sa mali prezliekať neženatí mládenci, ale dnes vraj môžu aj ženy a vlastne ktokoľvek. Videli sme dokonca aj mini-kurentov, hoci deti sa tohto zvyku dosť boja - nielen kvôli hrozivému výzoru maškary (zhotovenej z nejakého chlpatého zvieraťa - tipujem ovčiu kožu, na hlavu sa dáva maska s dlhým vyplazeným jazykom až po hruď, rohmi zdobenými stužkami/krepovým papierom, fúzikmi, resp. klami).

V ruke kurent drží palicu, na ktorej konci je koža z ježa - niekoľko Slovincov mi povedalo, že sa im v detstve od kurenta ušlo (symbolicky alebo nechtiac). Tá koža ma zaujala asi najviac - odkiaľ ich berú? Vyhýbavá odpoveď znela: "veľa ježkov zrazia autá...", ale nechce sa mi veriť. Na druhej strane, asi nebudú mať farmy na ježie kože pre kurentské palice.

Byť kurentom nie je len tak, vyžaduje si to ovládať síce jednoduchú choreografiu, ale tancovať ju treba takmer bez prestávky. Tanečné kroky sú vyšpekulované práve tak, aby sa vyprodukovalo čo najviac rámusu, kurenti sa nakláňaju dopredu, akoby niekoho/niečo naberali na rohy, točia sa dookola a nadskakujú - kovové zvonce, ktorými sú opásaní bijú ako divé. Kurenti idú v sprievode centrom Ptuja, občas sa pristavia pri divákoch, ktorí sú za barikádami a za vrtenia bokmi (lebo zvoniť treba nonstop) podávajú ruku okolostojacim a prizerajúcim sa.

Pôvod tohto stvorenia je nejasný, existuje viacero teórií, zaoberajú sa ním etnológovia. Mne silno sprievod okrem spomínaných fašiangov a Moreny pripomínal aj šamanské praktiky (najmä kvôli spomínanému tancu a monotónnemu zvuku zvonov), neskôr som sa dopočula, že korene kurentov siahajú až ku Keltom, čo by sedelo.

Kúsok (rozprávkového) Slovinska v Bratislave

Na začiatku decembra 2014 ma prišla navštíviť kamarátka Oana z Rumunska. Na týždeň. Boli sme v Žiline, Čadci a nakoniec aj v Bratislave. A tam sme si dali "slovinský program." V Bibiane (medzinárodnom dome umenia pre deti) mali výstavu presne podľa môjho gusta - 100 rokov slovinského bábkového divadla. Oana poctivo nafotila, je teda autorkou fotiek v tomto príspevku.

Prišli sme asi 40 minút pred záverečnou, čo sa s nami tiahlo až do konca. Všetky tety nás upozorňovali, že zatvárajú za xx minút. To zážitok určite "spríjemní." Inak ale boli milé, povolili nám fotografovať si výstavu, ale v žiadnom prípade sa nedotýkať! Ja som si prišla na svoje - zastúpené boli rozprávky, ktoré som poznala (Sneguljčica/Snehulienka, Mala morska deklica/Malá morská víla), i také o ktorých som ešte len počula (Zvezdica Zaspanka) a ako inak aj typické slovinské (Maček Murček/Kocúr Murček).

Podobnú, ale omnoho menšiu výstavu som videla aj v mariborskom bábkovom divadle, tam ale bábky umiestnili do sklených vitrín a obklopili ďalšími scénografickými prvkami. A vyhrali sa aj s osvetlením a popiskami - to mi na výstave v Bratislave chýbalo. Informácie k výstave a histórii tvorby bábok však poskytol bulletin. Ďalšie info som googlila a natrafila na skvelý zdroj v .pdf verzii Lutka (Puppet, Bábka) - podrobné údaje v anglickom i slovinskom jazyku.

Medzi 200 bábkami boli zastúpené rôzne typy (marionety, javajky, tuším aj mimické bábky) - dodatočne som sa dozvedela, že medzi nimi bola i technická špecialita slovinského bábkarstva: tzv. ľubľanská horizontálna , ktorú vytvoril Ciril Jagodic. Na prelome 40-tych a 50-tych rokov inovoval spôsob vodenia bábky na horizontálny (dovtedy sa bábky vodili vertikálne).

Podľa info, čo som našla po návšteve Bibiany, ide o putovnú výstavu, predtým bola v Ľubľane, Belehrade, Záhrebe, Budapešti a ďalších mestách (okrem iného bola súčasťou Medzinárodného festivalu divadiel pre deti v Subotici. Ktovie, kde je teraz. Pozrela by som si ju ešte raz.

Cestou-necestou do Slovinska (vlakom, diaľnicou, spolujazdou/carshare)

Úplne prvýkrát som sa zviezla autom, v ktorom bola malá slečna v škôlkarskom veku. Spolucestujúca bola tak ukecaná, že som nestačila vnímať prechod hraníc medzi Slovenskom a Rakúskom ani medzi Rakúskom a Slovinskom. Za 5-6 hodín sme z Bratislavy boli v Ľubľane.

Druhýkrát tiež autom. Trasa Bratislava-Maribor sa zvládla za necelé 4 hodinky a bol v tom aj nákup diaľničnej známky, na ktorú všetci vodiči frflú. Slovinci majú totiž jednu z najdrahších v regióne, dokonca drahšiu než Rakúšania. Zlé jazyky tvrdia, že profitujú z dovolenkárov, ktorí idú do Chorvátska. Pravdou však je, že diaľnice majú oproti našim viac udržiavané a kvalitnejšie.

Do tretice som to dala iným spôsobom - tzv. care share jazdy. Za príspevok vodičovi na palivo sa človek zvezie. Už len nájsť vodiča, ktorý ide v určený deň a hodinu do destinácie kam aj ja. Slovinci majú prepracovaný systém Prevoz.

Pred prvou cestou sa takmer všetci boja, veď toho šoféra nepoznám, čo ak je to kriminálnik, ako sa vlastne nájdeme a čo keď sa mi po ceste niečo stane, čo ak nepríde a ako sa vlastne určuje cena? Moje šťastie, že som si svoje prvé cestovanie týmto spôsobom odskúšala na trase Temešvár-Bratislava. Ani mi nič iné s batožinou ťažšou než ja neostávalo, uvítala som pomoc rumunského vodiča, ktorý ma vysadil na presnej adrese v Bratislave aj s mojimi 77 slivkami.

Vlak beriem ako poslednú možnosť. Z Viedne chodia priamo do Slovinska chodí poobede jeden priamy (ťahá až do Záhrebu) a ráno ešte jeden (cez Maribor do Ľubľany). Časovo to nie je až tak dlho, problémom sú však meškajúce slovenské vlaky. Prvého januára som však nasadla na čerstvo zavedený RailJet z Prahy do Grazu/Štajerského Hradca, odkiaľ je to ku slovinským hraniciam, čo by kameňom dohodil (do Mariboru 60 km). A bola to komfortná jazda novučičkou súpravou so skvelou obsluhou zasneženým Českom i Rakúskom, ktoré sa akurát zobúdzali zo silvestrovskej opice.

U nás na Slovensku fungujú facebookové skupiny a medzi mestami sa dá nájsť mnoho ponúk na spolujazdu. Potom je niekoľko webov: Green Riders a Autostopom tiež Odvozautom alebo  česká úspešná platforma, ktorá sa rozmohla i u nás Jazdomat. Skúsenejší poznajú blablacar. Je toho určite viac, tieto však pozerám najčastejšie, keď hľadám odvoz mimo Slovenska. Viac ponúk je však v rámci krajiny.

Počas cestovania cez zdieľané jazdy som sa zoznámila so zaujímavými ľuďmi. Väčšina je pohodových, milých a ústretových. Samozrejme, bola aj ofučaná arogantná šoférka. Keďže nemám vodičák, som takmer ideálna spolucestujúca, neviem posúdiť schopnosti šoféra, nekecám mu do toho a takmer nikdy nie som nervózna z toho, že by išiel prirýchlo, riskantne alebo pripomalo. Dvakrát sme uviazli v zápche - kvôli nehode iného auta. Raz mi srbský vodič urobil olovrant zo svojich zásob, Francúz, ktorý mal cestu Bratislava-Ľubľana sa mňa i ostatných pasažierov pýtal, či chceme počúvať rádio alebo si vybrať z jeho CD, zo trikrát som sa viezla na zadnom sedadle so psom.

Dajú sa nájsť aj jazdy priamo z Bratislavy (raz sa mi pošťastilo už zo Žiliny) do Slovinska, často mi však nesadnú časovo. Vtedy sa musím presunúť do Viedne a odtiaľ takmer každú polhodinu niekto ide smer Maribor/Ľubľana. Spočiatku som mala hrôzu z viedenského metra, teraz už to zvládam s menším stresom. Väčšina šoférov sú Slovinci študujúci alebo pracujúci vo Viedni, prípadne okolí, ktorí sa na víkend vracajú domov. Ale zviezol ma aj slovinský spevák, ktorý si odskočil do Opery odspievať áriu a kvôli aplauzu meškal, takmer profi-cestovateľ, ktorý zaviezol svoju kamarátku na letisko v Schwechate, odskočil si do Bratislavy a odtiaľ bral spolucestujúcich na spiatočnú cestu a pritrafil sa aj extravagantný dirigent študujúci na jednej z viedenských univerzít.

Na slovinskom Prevoze je super, že sú tam kategórie, z ktorých si možno vyberať. Či len v rámci Slovinska alebo aj iné krajiny - prehľadne vytvorený web. Človek vidí časy aj ceny. Na kontaktné údaje sa zväčša treba registrovať. Na začiatku mi trošku vadilo, že je stránka len v Slovinčine - dnes si hovorím, že aspoň takto do seba podprahovo nasávam jazyk.

Rozdiely v rozprávkach: za deviatimi alebo siedmimi horami?

Keď sa začínam učiť cudzí jazyk, idem na to aj cez divadlo. Najradšej mám predstavenia pre deti. Tam sa hovorí pomaly a zrozumiteľne, používajú jednoduché slová. Niekedy síce aj archaizmy a občas sa na mňa nalepia aj podivné názvy rozprávkových bytostí. Zatiaľ však ide o jeden z najefektívnejších nástrojov, ako si do hlavy napchať slovnú zásobu, ba aj celé frázy.

Ocitla som sa teda na Snegulčici/Snehulienke. Dávali ju v mariborskom bábkovom divadle a ako možno vyčítať z názvu divadla, hralo sa predstavenie s bábkami.

 

(prevzaté z http://pixabay.com/) 

Ďalšou výhodou chodenia na divadelné inscenácie určené prednostne pre deti je to, že zväčša ide o notorické známe príbehy. Aj keď som v jazyku začiatočníčka a utešujem sa predporozumením, lebo veď slovanský jazyk, občas ma zaskočia situácie, keď je niečo inak, než v našich rozprávkach.

Pohodlne som sa rozvalila v mäkučkom červenom kresle, okolo neposedné, vreštiace a pištiace deti a detiská, svetlá pomaly zhasínali, publikum tíchlo, začala hrať hudba, pomedzi kulisy pomaličky prichádzali bábkoherci v čiernom aj s bábkami v rukách.

Nebudem písať o scénografii, príbehu/sujete, hudobnej ani pohybovej zložke, bábko/hereckom výkone, réžii ani ničom podobnom. Len krátko o vete, ktorou začal rozprávač: "Za devetimi gorami, za devetimi vodami." Hneď som sa posadila rovno. Deväť? My máme predsa v každej rozprávke sedem! A Slovinsko je predsa menšia krajina než naša - nesedelo my to proporčne. A čo tie vody? U nás sa spomínajú doly.

Jasné, mohla by som tu splodiť siahodlhý traktát o magickom význame číslic a vytyčovaní hraníc vodnými tokmi, ale na túto tému už toho bolo popísaného až-až. Nebudem sa tváriť múdro. Aj slovinská wikipédia píše, že deväť je mytologické číslo, lebo múzy boli v tomto počte a odvoláva sa aj na Pytagorove vety. Vraj majú aj ďalšie verzie rozprávok, v ktorých sa začína číslicou sedem, v slovenských som však na deviatku naďabila len pri počte dračích hláv.