Krátko k názvu tohto blogu

Nie je to celkom z mojej hlavy. Priznávam čestne.

Ide o slovnú hračku, ktorá kombinuje dva jazyky - slovenský a slovinský. V našej reči sa totiž žena slovenskej národnosti povie "Slovenka." Ale v slovinčine sa žena slovinskej národnosti povie - voilá - tiež "Slovenka."

Z toho potom vznikajú nedorozumenia, hlavne, keď sa človek snaží komunikovať v slovanskej krajine svojou rodnou rečou. Lebo však Slovania by si mali rozumieť, ten základ tam predsa je. No áno, je, ale zároveň s ním aj homonymá odlišného významu.

Túto slovnú hračku použila v názve svojej autobiografickej knihy Stanislava Chrobáková Repar. Na jej motívy vznikla i divadelná hra. Obe pod názvom "Slovenka na kvadrát." Uviedli ju v Slovinsku, na Slovensku, ba aj v Českej republike. V monodráme o ženskej migrácii (uvažujem, či je odlišná než mužská), bizarnosti a nezmyselnosti verejných inštitúcií, multikultúrnosti a ďalších témach vystupuje Lucia Siposová. Ukážka zo Slovenky na kvadrát na vimeu.

Podobne schizofrenicky sa cítim i ja. "Zdupľovanú" identitu síce zatiaľ nepociťujem až tak naliehavo, nepreskákala som si totiž tortúru so štátnymi úradmi, ktorú po sobáši so Slovincom preskákala autorka, ale i počas krátkych pobytov ma Slovinsko vťahuje do seba a transformuje (tak ako pred ním Poľsko a Rumunsko).

Pre názov môjho blogu som teda použila synonymický výraz. Aby bolo všetko uvedené na pravú mieru, v slovinčine sa "Slovenka" (žena zo Slovenska) povie "Slovakinja."

Úvodné kroky v Slovinsku

V Slovinsku som bola prvýkrát v roku 2010. Za ex-spolubývajúcou, ktorá odišla do Ľubľany na Erasmus. A pobudla som týždeň.

Veľmi výdatný, prechádzkový, hojne zalievaný, trošku bláznivý, v dobrej spoločnosti (Metelkova, festival poézie, Noc galérií, konské klobásy z miestneho trhu, koncerty, festival piva, park Tivoli, cintorín Žale, borovničevec, draky...). Ale bola to len ochutnávka, predjedlo pred niečím dlhodobejším.

Trojročná prestávka, počas ktorej som zo Slovinska nestretla ani nohu, ani ruku, ani skaderuku ani skadenohu a o tejto krajine som nepočula ani ň, ani mäkké f.

Jasné, boli medzitým všelijaké žartíky zahraničných známych, že ehm Slovenia or Slovakia, v čom je vlastne rozdiel? A nie je to to isté? Do toho prešľap prezidenta Busha, ktorý si pomýlil obe krajiny a ťažké povzdychy, keď som žila v zahraničí a čakala zásielku z domu. Že čo ak si to poštári zmýlili a blúdia mi listy i pohľadnice po Slovinsku?

A potom som začala pracovať so štipendiami. Bola medzi nimi i ponuka letného seminára slovinského jazyka a študijného/výskumného pobytu na slovinskej univerzite. V pamäti sa mi vynorila ex-spolubývajúca a jej rok, na ktorý rada spomína.

Prvú dovolenku v mojom živote sme si kamarátkou Magdou z Poľska a kamarátmi zo Slovenska (Lenka+Peťo) povedali, že dáme Balkán trip. Pretože v slovinskom Maribore bola v auguste 2013 ako dobrovoľníčka moja rumunská kamarátka Tomina, ktorá ma k sebe volala niekoľkokrát, ohlásila som sa. Prvá zastávka bol Maribor, po ňom Ľubľana, autom sme to potiahli až do Portorožu a zvládla sa aj Žička Kartuzija (bude to na samostatný blogový príspevok). Po Slovinsku sa šlo cez Chorvátsko do Srbska, následne Rumunsko a návrat sa konal cez Maďarsko späť.

Odvtedy do bývalého európskeho hlavného mesta kultúry 2012 (Maribor) chodievam viac-menej pravidelne. Vychádza to tak raz, dvakrát za mesiac. Lebo to nejak tak vyšlo, že si ma tam našiel osud, vyššia moc, karma... čokoľvek.