Musela som tam zavítať na dvakrát. Prvý som bola nezorganizovaná a zmanipulovala som ďalších troch ľudí (slovenský párik a poľská kamarátka), aby sme cestou z Mariboru cez Ľubľanu do Portoroža na pobreží odbehli smerom na Slovenske Konjice pozrieť si tento unikát. A veru, bolo čo!
Prvý raz sme došli v pondelok. A vôbec ma nenapadlo, že veď predsa v tento deň sú galérie a múzeá zatvorené. Brali sme to nejako tak - kláštor, áno, kultúrna pamiatka, poobzeráme si, nakukneme. Našťastie, obzerať bolo čo aj zvonka, keď sme sa dnu nedostali.
Pred kláštorným komplexom je totiž ešte budova vraj najstaršieho hostinca v Slovinsku (Gastuž z 15. storočia). V nej sú aj priestory predajne produktov z kláštora a očividne tam má kanceláriu i správca Žičkej Kartuzije. Ako sme odparkovali auto a vyštartovali k vchodu, vypálil za nami, keď sme sa cez bránu začali dobýjať dnu. Aj tak bolo zamknuté, no vysvetlil nám po anglicky, že mnísi chcú byť v pondelok sami, a preto nie je otvorené, ale že nás rád privíta v iný deň.
Keď nie, tak nie, povedali sme si. A že si to celé prejdeme dookola a pofotíme zvonku, čo sa dá. Stavba je zvláštna tým, že v strede má zachované ruiny gotického chrámu a tieto obkolesujú hrubé a vysoké múry pevnosti, v ktorej sú/boli hospodárske a obytné priestory.
Kláštor je zasadený do nádhernej prírody, popri jednom múre tečie potôčik a pred ním majú i záhradu s bylinkami. Ako si tak kráčame popri múroch, začuli sme spev. Mnísi nôtili žalmy. "Tak preto chcú byť sami!" došlo nám. Neskôr sme ale zistili ešte jeden dôvod, o ktorom viac píšem nižšie.
Po hodinke sme obrátili auto a pokračovali sme ďalej smerom na juh. Ale nedalo mi to. Človeka to pokúša, keď mu odmietnu prístup, keď ho nevpustia dnu. Vyše roka mi trvalo zorganizovať pokus číslo dva. Tentokrát vyšiel. Hoci nie úplne tak, ako som si predstavovala. Dovnútra kláštora sme sa dostali, obdržali sme aj audiosprievodcov, ktorí boli naozaj nápomocní. Povodili nás po zákutiach objektu, prezradili šťavnaté detaily a historky a vôbec pri tom nevadilo, že počasie nevyšlo. Mierne mrholenie sme si takmer nevšímali.
Hlas zo slúchadiel hovoril o tom, ako si pred pár storočiami mnísi gazdovali na svojom, o tom, kde bola kláštorná kuchyňa, že sa jedlo iba raz, maximálne dvakrát za deň, ale s prídelom pollitra vína na osobu/deň, o tom, ako sa obyvatelia kláštora pokúšali krížením získať trojnohé prasa, ktoré by nezodpovedalo definícii dobytku (nemalo by štyri nohy) a ktoré by mohli jesť i o pôstnych dňoch a ďalšie podrobnosti.
Po prehliadke, ktorá trvala vyše hodiny, sme sa vrátili do hostinca, no nevymákli sme to opäť. Už zatvárali a nedali sa ukecať, aby naservírovali aspoň niečo malé pod zub. Tak sme zamierili do vedľajších dverí v budove a tam bola predajňa výrobkov produkovaných v kláštore. A spätne som pochopila i tie voľné pondelky. Mnísi totiž vyrábajú (liečivé) likéry. Hneď som si dala do košíka orechový a bylinný z ruty voňavej.
Ale chcem dať ešte povestné "do tretice všetko dobré." Som si totiž istá, že v spomínanom hostinci bude určite zážitok dať si niečo na tanier, do hrdla i žalúdka.
No comments:
Post a Comment