Dvojina – slovinská gramatická tortúra

Prevzaté z pixabay.com 

Pokúšam sa do slovinčiny dostať už druhý rok a ide to ako v lete na saniach. Z viacerých dôvodov. Dohovoriť sa anglicky je ľahké, väčšina ľudí, s ktorými som v kontakte angličtinu ovláda na slušnej úrovni. A keby aj nie, zachránim to vždy základmi srbského jazyka. A keby ani to nie, pokombinujem aj češtinu a poľštinu a takmer vždy sa vykecám.

Celý čas som si však vedomá, že sa po takom dlhom čase patrí zamakať si aj na slovinčine. No veď som aj chcela na letnej škole pred rokom, ale nezadarilo sa. Rozumej, moja žiadosť o štipendium nebola schválená. Nevadí, skúsim to aj tento rok. Medzitým sa na mňa v každodenných situáciách lepia slovíčka aj frázy a som v takzvanom štádiu psa. Rozumiem, ale nehovorím.

Keď sa občas slovinských známych a kamarátov pýtam, a toto sa prečo povie takto, keď chcem vysvetliť niečo z gramatiky, aj sami z času na čas pokrčia plecami a povedia, tak to proste je. V inštrumentáli je tam dáky zmätok, priam bordel, povedala/napísala by som. Raz píšu s, inokedy s, kto sa v tom má vyznať. Je na to vraj mnemotechnická pomôcka na zapamätanie, ale tú by sa mi najskôr muselo podariť zapamätať...

No a potom je tu jedna gramatická zákernosť, ktorej aj rozumiem, ale používanie mi robí sakra problémy. Dvojina. DVOJINA. To je taká slovinská špecialitka. Množné číslo prvej osoby má pri slovesách dve formy. Takže: "my gremo" (skupina), "my dva greva" (my dvaja). Úplne super to je, keď niekto niekoho pozýva von a je hneď jasné, či chce, aby boli sami dvaja alebo ide o skupinovú aktivitu. Elegantné riešenie, ako sa vyhnúť nedorozumeniam, či ide o rande alebo nie. Hoci niekedy to aj tak nemusí byť rande, keď idú sami dvaja.

Nič to. Neostáva mi nič iné, ako si dať do nového roku 2016 záväzok venovať sa slovinskému jazyku intenzívnejšie...

Kde bolo, tam bolo alebo príbeh o jednom malom pivovare

Kde bolo tam bolo, kdesi pri hraniciach Slovinska s Rakúskom, žil raz jeden výmyselník, ktorý si chcel sám pivo variť. A čo by aj nie móda malých pivovarov práve začínala. V Slovinsku sú na trhu dve veľké značky: Laško a Union. Príslušnosť k prvému sa prisudzuje Mariborčanom a druhému Ľubľančanom, hoci pravudpovediac/napíšuc veľký rozdiel medzi nimi nie je. A podľa najnovších zvestí obe už patria Heinekenu. A podľa konšpirátorov - kvôli kvalitnej vode (možno na tom niečo bude).

Nie som nejaký extra pivkár, ak mám na výber, tak radšej čierne, v lete od smädu, a čo si budeme - v študentských časoch bolo lacnejšie ako kofola.. Pivá od Bevoga mi chutia, sú tmavé a majú v sebe niečo extra. Okrem už zavedených edícií Kramah, Baja, Tak a Ond mávajú v ponuke aj ďalšie, ktoré sú bez pomenovania, resp. majú dočasné meno podľa súhvezdia, ktoré bolo jasné v čase dozrievania chmeľa následne použitého na varenie várky. Vyskúšala som jednu uvarenú z chmeľa dozretého pod Veľkým vozom/Medvedicou a zalizovala som sa tak, že som si dala aj druhú fľašku. Apropo fľašky, v Slovinsku sa pivo čapuje málokde, zväčša sa pije z fliaš - z nášho poľadu malých - 0,33 l.

Rieka Mura pretína prihraničné mestečko/dedinu na dve časti - slovinskú (Gorna Radgona) a rakúsku (Bad Radkersburg). Vasja Golar žil v slovinskej časti a pivovar chcel postaviť v blízkosti svojho rodiska. Nejaký čas v minulosti pobudol v Belgicku a tam ho očarila rôznorodosť malých pivovarov, následne experimentoval s varením piva doma v garáži.

Oblasť pri Mure má vyše 160-ročnú tradíciu vo výrobe šumivých vín, značka Zlata alebo Srebrna Radgonska penina má cveng nielen u domácich, pivovar by len doplnil miestny trh. Lokalitu si Vasja Golar vybral, aj priestory zabezpečil, no a potom začala byrokratická tortúra. Také povolenie aj onaké povolenie, potvrdenie od tej inštitúcie a ďalšie papiere, čakanie na rozhodnutia a napokon to zaklincovala komunikácia o koncesii na vodu - hrozilo totiž, že jej získanie potrvá roky. To bola posledná kvapka a padlo rozhodnutie.

Vasja Golar sa rozhodol, že pivovar radšej postaví o kúsok ďalej - za rakúskymi hranicami. Tam to išlo ako po masle - o koncesii na vodu nepadlo ani slovko, pozemok v priemyselnej zóne bol o polovicu lacnejší než v Slovinsku, pripravili projekt a podali ho. Po približne štyroch týždňoch čakania dostal odpoveď s pripomienkami, tie zapracoval a o deň nato mal stavebné povolenie v kapse. Výstavba trvala pol roka, neskôr pri pivovare otvorili i bar pre fajnšmekerov. ročná produkcia je 150 tisíc litrov piva. Podľa posledných info má pivovar troch zamestnancov - všetkých zo Slovinska.

Web aj etikety Bevogu sú v troch jazykoch: angličtine, nemčine a slovinčine. Marketing im šlape perfektne, dizajn nielen etikiet, ale aj vrchnákov a podpivníkov ma berie aj po vyše roku. Naviac je možné dohodnúť si s majiteľom exkurziu, a ten rád zasvätí do svojich tajov priamo v malej továrničke - samozrejme s patričným ochutnávaním dosýta. Obľubu piva dokazuje i to, že ho možno kúpiť aj na Slovensku - narazila som naň v pivárni Na siedmom schode v Žiline, kde som si teda dopriama hneď tri fľašky. 

Mrcina, nogavički, zrak a motorka (najobľúbenejšie false-friends slovíčka)

Jedna z najväčších radostí pri učení sa cudzieho jazyka sú momenty, keď človek zistí, že slová jeho jazyka existujú aj v inej reči, avšak s iným významom. Niekedy ťažké, inokedy úsmevné chvíle, nedorozumenia, z ktorých zväčša ostane šťavnatá historka.

Slováci sa notoricky zabávajú na poľskom "szukać" a v Slovinsku ich do vytrženia privádza slovíčko "otrok", ktoré znamená dieťa. Vidieť značky ako "šola za otroke" na cestách alebo upozornenie "otrok v autu" na nárazníkoch vyvoláva salvy smiechu.

Po čase už to také smiešne nie je, ale objavia sa iné, nové výrazy v nečakaných kontextoch. Pred prázdninami sme si naplánovali malý trip na slovinské pobrežie (Koper, Izola, Piran, Portorož) a v rámci neho sme stretli aj známu Slovenku, ktorá najskôr v Sevnici v organizácii Knof prežila pár mesiacov ako EVS dobrovoľníčka. Po ukončení projektu v Slovinsku ostala, presunula sa však na pobrežie, kde začala študovať na miestnej univerzite odbor, ktorý by bol na Slovensku najbližší kulturológii.

Ivana si život na pobreží užíva už tretí rok a keďže študuje už tretí rok zväčša v slovinčine, tak ľahko ju niečo neprekvapí. Hovorí plynulo, domáci ju chvália, že takmer nepoznať cudzí pôvod, ALE! Taká vec sa stala. Má psa a môj spolubatôžkár jej ho okomentoval slovíčkom "mrcina" a použil pritom uznanlivý tón. Psovi nič nebolo, horúčavy zvládal síce s vyplazeným jazykom a dychčaním, ale statočne. Jeho majiteľka nebola dvakrát z tohto označenia nadšená, no z nasledujúcej diskusie vyplynulo, že "mrcina" je v slovinskom slangu vlastne kompliment. A nielen pre psy, polichotiť ním možno aj nadupanému autu alebo príťažlivej dievčine...

Zjari som sa nechala nakecať na koncert v horách, v dedinke Kostanjek. S dopravou to bolo komplikovanejšie, našla som cez prevoz (viď starší príspevok) odvoz do Celje, ktoré bolo najbližším mestom k mojej konečnej destinácii po trase šoféra, no stále mi ešte ostával kus cesty. Spoluorganizátor podujatia to vyriešil zaslaním motorkára, ktorý ma mal v Celje vyzdvihnúť a odviezť na koncert.

Našli sme sa na vopred dohodnutom mieste takmer bez komplikácii, tie však nastali, keď z vaku začal pre mňa vyťahovať zaslané kusy oblečenia. Aby som na motorke neprechladla. Ocenila som starostlivosť, aj si precvičila slovíčka ako hlače/nohavice a jakna/bunda, ale v momente, keď povedal, že má pre mňa aj "nogavički", ostala som stáť ako soľný stĺp celá červená. Napokon vytiahol ponožky, čo som si teda riadne vydýchla. Za ochotu som mu chcela pochváliť motorku, potľapkala som ju a vyhlásila: "Lepa motorka!" S komplimentmi je to v Slovinsku očividne komplikované, môj šofér sa totiž začal obzerať a pýta sa: "Kje?" Potľapkala som mašinu ešte raz, čo ho riadne rozosmialo. A dozvedela som sa, že motorka znamená po slovinsky motorová píla, a ak chcem povedať motocykel, treba použiť slovíčko "motor."

Zo zoznamu v nadpise ostáva ešte "zrak." V jednej slovinskej domácnosti, sa ktosi po dlhšom čase v uzavretej miestnosti začal sťažovať práve na zrak, najskôr mi to pripadalo ako klasické diskusné kolo o zdravotných problémoch a až neskôr, keď začali otvárať okná, som pochopila, že išlo o vydýchaný vzduch. 

Slovinské gentlemenstvo vs. slovenské chrapúňstvo/kyslé ksichty

Vodičský preukaz nemám, ale hotujem sa už dlhší čas začať chodiť na kurz a brázdiť vozovky. Hádam mi to vyjde do konca tohto alebo začiatku budúceho roka. Keď sa teda veziem v aute - a do Slovinska i späť sa prepravujem najčastejšie týmto spôsobom, nezvyknem šoférovi alebo šoférke kecať do toho, čo a ako by mal/a.

Už to bude tretí rok, čo sa otáčam do Mariboru a odtiaľ naspäť na Slovensko, a nedalo mi nevšimnúť si. Dokonca aj iní Slováci a Slovenky, ktorí v Slovinsku nejaký ten čas pobudli, často na to spomínajú. Je to nezvyk, keď človeku zastaví auto na prechode. Neskôr si však človek uvedomí, že tak by to malo fungovať aj u nás.

Priznávam, som celkom agresívny chodec, čiastočne však za to môže postoj slovenských vodičov, ktorí ľudí na prechode pre chodcov často ignorujú. Jasné, nie každý a nie vždy, ale vykročiť na zebru nie je vždy celkom bezpečné. Nehovoriac, teda nepíšuc o tom, ako vodiči, ktorým "vbehnem" na prechod gestikulujú a očividne nadávajú.

Pre Slovincov a Slovinky, ktorí/ktoré zavítajú do našej krajiny to býva šok. A bola som aj svedkom situácie, keď cez zebru preletelo aj policajné auto - z čoho má dodnes moja vtedajšia slovinská návšteva doteraz neuveriteľnú historku doma, omnoho neuveriteľnejšiu rozpráva o sanitke, ktorá nemala zapnutý maják, šla bežnou rýchlosťou, takmer nás zrazila na prechode a jej vodič mal ešte tú drzosť, že o pár metrov ďalej zastavil auto, vyskočil z neho a začal nadávať a hroziť päsťou.

Niežeby to v Slovinsku bolo kompletne ružové, väčšina domácich nadáva na mariborských šoférov, ktorí sú vraj najväčšími ignorantmi dopravných predpisov a povolenej rýchlosti, moja skúsenosť však je, že mi zastali zakaždým a bez kyslých ksichtov. A pri diskusiách, že u nás to tak nie je vždy, sa pýtajú, že a pokuty? Hovorím, jasné, máme, ale radšej ich policajti vyberajú za prekračovanie rýchlosti, nepoznám nikoho, kto by dostal práve za tento priestupok. Slovinci neveriaco krútia hlavou, vraj u nich je to takmer na odobratie vodičského...

V čom to je? uvažovala som. Kultúrny rozdiel alebo stereotyp? Ako som však začala zvažovať prihlásenie sa na kurz vodičského preukazu na Slovensku a zisťovala si podmienky, vynoril sa jedna zaujímavá a azda aj mnoho vysvetľujúca odlišnosť. Našla som totiž aj ponuky rýchlokurzov, kedy frekventant/ka kurzu zvládne u nás na Slovensku teóriu i jazdy za 19 dní. To bol extrém. Bežná dĺžka sa však pohybovala v rozmedzí 2-3 mesiacov - zväčša bez záverečného testu a jazdy s policajtom. V Slovinsku to podľa informácií od známych trvá dvojnásobne dlhšie.

Teraz si zo mňa mariborskí známi robia žarty, že počas našich rýchlokurzov samozrejme nemáme čas učiť sa také detaily, ako zastavovanie na prechodoch...

(použité obrázky sú z portálu https://pixabay.com/)

Bryndzou ani kofolou sa nezavďačíš, to radšej Mila keksy alebo tatranský čaj

Do Slovinska sa otáčam tak raz alebo, ak sa dá, aj dvakrát do mesiaca. Nepatrí sa s prázdnymi rukami, tak som si spočiatku lámala hlavu, čo priniesť. Išla som na to z nesprávneho konca a vláčila to, čo urobilo radosť mne, keď som dlhší čas bola mimo domoviny. Najviac mi slinky tiekli na kofolu, tresku s rožkom a bryndzové halušky.

Bryndzu bola ofrfľaná po prvom hlte, že divne páchne a tá pikantná chuť. Ich syry sú naozaj jemnejšie, a viem si predstaviť, že na prvý raz to musí byť pre neskúsený jazyk celkom omračujúca ochutnávka. Kofola tiež neočarila, vraj nejaká divná bylinková verzia Coca-Coly... To majú Slovinci čo hovoriť, oni majú totiž z čias Juhoslávie Koktu, a to je zas extrémne presladená verzia Coly. No a potom som stretla skupinku Slovincov, ktorí svojho času boli v "Pártyslave" na Silvestra, a tí presne vedeli, čo je z našej krajiny zahodno priniesť.

Väčšina cudzincov je uchvátená lacným pivom. Platí to aj o väčšine slovinských kamarátov. Takmer monopol majú u nich dva veľké pivovary - Laško a Union - hoci aj tam sa už Heineken zalizuje. Naša širšia ponuka ich vždy očarí, a to, že u nás možno kúpiť aj české pivo ešte viac. Keď sa k tomu pridá fakt, že plechovka stojí u nás asi o polovicu menej, sme pre nich takmer zem zasľúbená.

Fajnšmekri zo Slovinska, ktorí na Slovensku strávili viac dní, však poznajú aj ďalšie delikatesy. Nad borovičkou síce ohŕňajú nos (oni totiž majú čučoriedkový sladký likér borovničevec, a keď si v dobrom presvedčení objednajú náš "lokálny gin", bývajú ťažko sklamaní), ale tatranský čaj im vie urobiť poriadnu radosť. Len neviem, či chuťovo alebo tým, že má tak vysoký obsah alkoholu.

Extra radosť urobia aj keksíky Mila. Tie teda ja veľmi nemusím, ale chápem, že iní si na tej mliečnej chuti zamľaskajú. A vôbec, akýkoľvek výrobok od Sedity je takmer vždy trefou do čierneho, chutili aj kávenky, princezky a ďalšie. Slovinské maškrtné jazyky sú totiž naozaj na sladké a týmto výberom človek takmer nič nepokazí.

V čom sú slovinské cintoríny rozdielne

Cintoríny ma niečím, čo nedokážem presne vysvetliť, fascinujú. Nie je v tom žiadna emo-póza, túžba po originálnosti ani záľuba v morbídnostiach. Skôr taký-nejaký amatérsky antropologický záujem. 

O to, ako je na nich v rôznych krajinách a kultúrach dizajnovaný priestor, zvyklosti pri výzdobe, lokalizácia v rámci mesta a čitateľský záujem o to, čo je napísané na náhrobných kameňoch. Občas sa pristavím i pri netradične spracovanom náhrobku. V Slovinsku som doposiaľ navštívila dve miesta posledného odpočinku: v Maribore a Sevnici. 

V Slovinsku to na prvý pohľad vyzerá takmer totožne ako u nás. Ale iba na prvý pohľad. Pochádzam zo severu Slovenska a terén máme hornatý. Podobne ako napríklad v Sevnici (viď foto), kde som sa na cintorín vybrala v jedno májové dopoludnie. Kým u nás sa v kopcovitých regiónoch pokojne pochávava do kopca, Slovinci vytvárajú terasy. Aj oku to viac lahodí. Výzdoba a typy náhrobkov sa viac-menej zhodujú. 

Ale udrela mi do oka jedna zvláštnosť. Mimo centrálnej časti cintorína, zväčša na okraji býva vybudovaný pás náhrobkov, ktoré sú spojené do jedného celku, akoby múru. Treba na to na jednej strane viac materiálu a na druhej i akúsi jednotu. Asi aj preto sú v Sevnici v tejto časti pochované sestry miestneho rádu. 

Inú zvláštnosť som postrehla v Maribore. Ako bývalé hlavné mesto Európskej kultúry v roku 2012 si počas kampane dali záležať i na údržbe miest posledného odpočinku. V časti mesta, ktorá sa nazýva Pokopališče zrenovovali úseky, kde boli pochovaní neznámi vojaci z prvej i druhej svetovej vojny z rôznych krajín, osadili pamätníky i informačné tabule. 

Ale pri tom neskončilo. Zapojili sa do projektu organizovaného Združením významným európskych cintorínov a pohrebísk/Association of Significant Cemeteries in Europe. Pred pár rokmi bolo dokonca zasadnutie členov združenia práve v Maribore. 

Turisti si teda vďaka členstvu mariborského cintorína na Pobreží môžu stiahnúť do smartfónov aplikáciu Sprievodca ARTUR, ktorá ich cintorínom prevedie, upozorní na významné pochované osobnosti, prerozpráva históriu budovania tohto miesta a ďalšie zaujímavé detaily. 

Samu by ma niečo také nikdy ani nenapadlo hľadať alebo požadovať, ale ponúkli mi ju v turistickom info-centre, keď som sa pýtala, ako sa MHD-čkou dostanem na cintorín a aké sú tam otváracie hodiny. Trochu iný level služieb... Ale nevyskúšala som, používaniu smarfóna sa zatiaľ stále úspešne vzpieram. 

Štipendium Jany Zemljarič Miklavčič na letnú školu slovinčiny v Ľubľane

Zachcelo sa mi znova do školy. Učiť sa jazyk. Slovinský! (Ako inak).

Dnes som si podala žiadosť o štipendium na letnú školu slovinčiny v Ľubľane. Bude trvať dva alebo štyri týždni v júli 2015 a dá sa získať finančná podpora od Centra pre slovinčinu ako druhý/cudzí jazyk. A udeľujú sa tri štipendiá pre všetkých žiadateľov. Držte mi prsty aj palce. Výsledky by mali byť 15. mája, dovtedy budem ako na tŕní. Uzávierka bola totiž dnes a ja sa stresujem, že čo ak bolo treba žiadosti posielať dovčera. Keď je štátny sviatok (na Slovensku i v Slovinsku). A ďalšie pochybností mám ohľade celkového počtu zasielaných žiadostí v pomere k počte štipendijných miest.

Že aká je vlastne šanca. Keď to usporadúvajú už 34. rok, hovorím si, že s takou tradíciou je risk tvrdej konkurencie. A potom sa chlácholím, že veď som na tom makala dlho a poctivo. Takže schizoidné stavy...

V motivačnom liste som prisľúbila v prípade schválenia písať každý deň jeden príspevok na blog, čo je síce ambiciózne predsavzatie, ale hádam to pôjde. Podľa všetkého sa vyučujú tri hodiny denne povinne a dobrovoľne sa možno prihlásiť aj na popoludňajší kurz. Plus k tomu kultúrne aktivity. Som si napísala začiatočnícku úroveň, lebo veď stále miešam srbštinu a občas sa mi jazyk šmykne aj do poľštiny. Tak ma tam hádam vycepujú.

Viac info o štipendijnej ponuke aj pre ostatných záujemcov a záujemkyne tu.

Kláštor, v ktorom veselo a so spevom vyrábajú likéry (Žička Kartuzija)

Musela som tam zavítať na dvakrát. Prvý som bola nezorganizovaná a zmanipulovala som ďalších troch ľudí (slovenský párik a poľská kamarátka), aby sme cestou z Mariboru cez Ľubľanu do Portoroža na pobreží odbehli smerom na Slovenske Konjice pozrieť si tento unikát. A veru, bolo čo!

Prvý raz sme došli v pondelok. A vôbec ma nenapadlo, že veď predsa v tento deň sú galérie a múzeá zatvorené. Brali sme to nejako tak - kláštor, áno, kultúrna pamiatka, poobzeráme si, nakukneme. Našťastie, obzerať bolo čo aj zvonka, keď sme sa dnu nedostali.

Pred kláštorným komplexom je totiž ešte budova vraj najstaršieho hostinca v Slovinsku (Gastuž z 15. storočia). V nej sú aj priestory predajne produktov z kláštora a očividne tam má kanceláriu i správca Žičkej Kartuzije. Ako sme odparkovali auto a vyštartovali k vchodu, vypálil za nami, keď sme sa cez bránu začali dobýjať dnu. Aj tak bolo zamknuté, no vysvetlil nám po anglicky, že mnísi chcú byť v pondelok sami, a preto nie je otvorené, ale že nás rád privíta v iný deň.

Keď nie, tak nie, povedali sme si. A že si to celé prejdeme dookola a pofotíme zvonku, čo sa dá. Stavba je zvláštna tým, že v strede má zachované ruiny gotického chrámu a tieto obkolesujú hrubé a vysoké múry pevnosti, v ktorej sú/boli hospodárske a obytné priestory.

Kláštor je zasadený do nádhernej prírody, popri jednom múre tečie potôčik a pred ním majú i záhradu s bylinkami. Ako si tak kráčame popri múroch, začuli sme spev. Mnísi nôtili žalmy. "Tak preto chcú byť sami!" došlo nám. Neskôr sme ale zistili ešte jeden dôvod, o ktorom viac píšem nižšie.

Po hodinke sme obrátili auto a pokračovali sme ďalej smerom na juh. Ale nedalo mi to. Človeka to pokúša, keď mu odmietnu prístup, keď ho nevpustia dnu. Vyše roka mi trvalo zorganizovať pokus číslo dva. Tentokrát vyšiel. Hoci nie úplne tak, ako som si predstavovala. Dovnútra kláštora sme sa dostali, obdržali sme aj audiosprievodcov, ktorí boli naozaj nápomocní. Povodili nás po zákutiach objektu, prezradili šťavnaté detaily a historky a vôbec pri tom nevadilo, že počasie nevyšlo. Mierne mrholenie sme si takmer nevšímali. 

Hlas zo slúchadiel hovoril o tom, ako si pred pár storočiami mnísi gazdovali na svojom, o tom, kde bola kláštorná kuchyňa, že sa jedlo iba raz, maximálne dvakrát za deň, ale s prídelom pollitra vína na osobu/deň, o tom, ako sa obyvatelia kláštora pokúšali krížením získať trojnohé prasa, ktoré by nezodpovedalo definícii dobytku (nemalo by štyri nohy) a ktoré by mohli jesť i o pôstnych dňoch a ďalšie podrobnosti. 

Po prehliadke, ktorá trvala vyše hodiny, sme sa vrátili do hostinca, no nevymákli sme to opäť. Už zatvárali a nedali sa ukecať, aby naservírovali aspoň niečo malé pod zub. Tak sme zamierili do vedľajších dverí v budove a tam bola predajňa výrobkov produkovaných v kláštore. A spätne som pochopila i tie voľné pondelky. Mnísi totiž vyrábajú (liečivé) likéry. Hneď som si dala do košíka orechový a bylinný z ruty voňavej.

Ale chcem dať ešte povestné "do tretice všetko dobré." Som si totiž istá, že v spomínanom hostinci bude určite zážitok dať si niečo na tanier, do hrdla i žalúdka.

Zmrzlina na raňajky, šalát povinne k obedu, o polievke ani počuť

V Slovinsku majú trošku iné chute ako my. A odlišné zvyky v stravovaní. Na svoje jedlá sú hrdí, najmä na suroviny, z ktorých sa pripravujú, často sa uvádza, že sú z prírodných zdrojov. Mne slovinská kuchyňa v skratke a zdjednodušene pripomína mix (toho najlepšieho?) z talianskej, rakúskej a srbskej, i trochu maďarskej by sa našlo. Jasné, susedné krajiny kafrajú i do hrncov a nielen metaforicky, ale aj doslovne.

Povinnou prílohou je šalát. Najmä k obedu, ale pokojne aj k večeri. K obedu je to ale MUST! Keď nie je šalát, tak je hlava v smútku. Na šaláte sa nešetrí, nakladá sa kopcovo a hojne polieva tekvicovým olejom a octom. Šalátom majú v Slovinsku na mysli predovšetkým rôzne zelené lístky, ale v reštauráciách sa podávajú aj iné - grécky, balkánsky, so syrmi, kuracím mäsom, inou zeleninou.

Čo je pre nás polievka, je pre Slovincov šalát. Proste základ. A preto ani polievky nie sú časté, veď šalát je sám o sebe v takom množstve, v akom ho servírujú, postačujúci chod. Hoci juha (polievka) sa na jedálnych lístkoch dá nájsť, ide zväčša práve o vplyv zo Srbska/Balkánu, kde sú časté čorby (husté polievky na spôsob gulášu). Teda toľko moja domienka, ktorá nemusí byť správna. Samozrejme - ako časť nedeľného obeda sa na stôl dáva hovädzia polievka - ideálne s domácimi rezancami, v tom sme si podobní. Zvyšné dni ale nič podobné v menu nehľadajte. A pripravte sa na ponosy, ak so slovinskou návštevou zavítate na Slovensku do reštaurácie, šalátu ako prílohy k hlavnému jedlu im bude málo a najradšej by vymenili polievku ako zbytočnosť za ešte viac šalátu. 

Najväčší údiv vo mne vyvolala vraj bežná prax dať si na raňajky zmrzlinu. Keď som protestovala, že veď to musí byť šok pre žalúdok - hneď na ráno niečo tak chladné, hneď ma odbili. Žalúdok je vraj určite rád, že dostane niečo mliečne, a to je predsa zdravé. A že je to aj chutné - bonus  naviac. Zmrzlinárne sú otvorené celý rok - to si neviem predstaviť na Slovensku. 

Na druhej strane, majú fantastický výber, naozaj prvotriende suroviny a napríklad v pýche Mariboru - podniku s názvom Ilich podávajú ovocné zmrzliny bez mlieka (áno, nielen vegáni si prídu na svoje). Kopček zmrzky znamená naše tri, maškrtníkom doprajú naozaj bohato. A mrazená pochúťka býva tiež častým dezertom po obede - hlavne v domácnostiach. V každom mraziaku sa stopro nachádza železná zásoba. 

Nanuky sa takej obľube ako u nás netešia, ale nepohrdnú ani nimi. Mimochodom, sladoled je moje obľúbené slovinské slovo. Sladolednica Lastovka na mariborskom Trgu revolucje je tiež otvorená po celý rok a ak počasie praje, nájdete ju podľa dlhého radu zmrlinychtivých pred ňou. 

Dobroty zo slovinských obchodov

Tak treba! Zistiť si, čo je typicky lokálne, povypytovať sa na miestnych výrobcov, ochutnať národné špeciality a tie fajnové nakúpiť do zásoby. A potom sa z nich tešiť až do najbližšej návštevy.

Chodievam nakupovať cez víkendy, aj na blší trh sa mi už podarilo zabehnúť aj na miestny ovocno-zeleninovo-kvetovo-mliečny. Dožičím si. Len s odnášaním sa na Slovensko to býva komplikovanejšie, hlavne narvať to všetko do môjho vaku, hlava v smútku, čo nechať a odložiť si, čo brať hneď.

Na fotke je výber z dvoch nákupov. Jeden bol v Žičkej Kartuzii,

čo je vlastne kláštorný komplex, kde sa dajú kúpiť i výrobky priamo od mníchov. Druhý som absolvovala v Mercatore - slovinská sieť hypermarketov.

Oplatí sa priniesť si domov slovinské víno (mne chutí Traminec a Janževec), červené aj biele, ružové ani ľadové som ešte tú česť nemala. Keď okoštujem, napíšem, zhodnotím. Čokoládu tiež majú fajnovo - značka Gorjenka robí aj tmavú s vysokým podielom kakaa, Moje obľúbené sú mätová a s príchuťou brusníc. Paštéka Kekec chutí ako naša Majka. Kávu nepijem, ale nosím ako darček do rodiny, našim celkom chutí. A potom je tu ajvar. To je taká dobrotka, ktorú majú aj v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie. Podľa všetkého má pôvod v Srbsku. Ide o akúsi nátierku, ktorú možno použiť aj ako prílohu k jedlu. Má špecifickú chuť - vďaka pečeniu paprík a baklažánov, ktoré tvoria hlavnú ingredienciu. Podľa pikantnosti papriky je i ajvar sladší alebo pikatný. Mne viac chutí rumunská verzia - zacusca, do ktorej sa pridávajú aj hríby.

Zo spomínanej Žičkej Kartuzije som si priniesla fľaštičky pálenky. Alebo ako hovoria Slovinci - šnapsu, resp. žganje pijače. Páči sa mi i dizajn fľašiek, v ktorom sa palenô predáva. A hlavne, ide o malé fľašky - to si vždy robím srandu, že Slovinsko je malá krajina a má všetko malé, v jazyku sa používa mnoho zdrobnenín a vzdialenosti sú krátke. Zbierku som si teda obohatila o orehovec (ešte neochutnaný) a vinsku ruticu (tá už padla). V prvom prípade je už podľa názvu jasné, že ide o likér z orechov, ktorý má príjemných 29%, v druhom prípade ide tiež o likér, ale bylinný. Ruta voňavá je rastlinka používaná v gastronómii a v stredoveku sa pridávala do piva i vín (táto tradícia bola v Žičkej kartuziji obnovená). Cenili si ju kvôli schopnosti odháňať duchov, avšak vo väčšom množstve je jedovatá. Nám neuškodila. A 44% alkoholu, ktoré obsahoval likér isto pomohlo vyhnať z tela duchov i neduhy.

Nabudúce o najznámejších slovinských značkách a spoločnostiach (Gorenje, Žito, Dormeo a ďalšie).

Prečítala som knihu o migrantoch v Slovinsku - Čefurji Raus!

Dostala sa mi do ruky v jednom žilinskom kníhkupectve. Lebo bola v poličke s výpredajovými knihami a zároveň mala v názve (PROČ NA TEBE KAŽDEJ SERE aneb Čefurové, raus!) slovo, ktoré v Slovinsku často počúvam.

Medzi známymi z Mariboru mám Kristinu - temperamentnú, občas hlučnú, dobroprajnú a srdečnú. Raz medzi rečou hrdo vyhlásila: "Nie som Slovinka, ja som Čefurka!" Kristina na potvrdenie svojich slov vstala od stola a šla po svoj pas - má aj macedónsky. S veľkým gestom ho hodila na stôl. Narodila sa v Slovinsku ešte za Juhoslávie, takže má aj slovinský. Mama Macedónka, otec Chorvát žijúci v srbskom Belehrade - typická zástupkyňa juhoslovanského mixu, detstvo prežila v Slovinsku, prázdniny každé leto v Macedónsku, aktuálne sa za vzdelaním presťahovala do srbského hlavného mesta.

Čefuri sú teda prisťahovalci v Slovinsku, pochádzajú z ostatných krajín bývalej Juhoslávie a majorita na nich pozerá s nevôľou alebo ich prehliada. Pretože sa ťažko asimilujú, používajú svoj rodný jazyk, ich deti majú následkom toho problémy v škole, odlišujú sa i spôsobom života - a aby toho nebolo málo, ešte sú na to všetko hrdí/alebo im to je srdečne jedno. Časť Slovincov teda riadne dráždia, odkedy začala kríza, podráždenie sa stupňuje - ťažkosti s nájdením práce a domnelá lenivosť do horúcej situácie prilievajú olej.

Prvé razy som slovo čefur/ka počula v súvislosti s mládežou, ktorej znaky napr. v Rumunsku vykazujú tzv. cocalari a pitipoance. Hrubé reťaze okolo krku, peroxidová blond, vyholená hlava, vysoké podpätky, náter zo solárka, falošné značkové oblečenie a obuv. Potrpia si na autá - vytunovať, lakeť z okna von, hlasná hudba (srbské narodnjaky alebo turbofolk) - tak mi boli vysvetlené typické črty. Ale Kristina nič z toho nespĺňala (maximálne záľubu v bizarnej hudbe). Dokonca ani zjednodušený lingvistický výklad, že slovinské priezvisko končí na -ič a čefurské na -ić (zmiešané manželstvo je, odhadujem, asi každé druhé). Označenie čefur Slovinci používajú ako hanlivé, ale čefuri samotní sa k nemu hlásia.

Knihu od Gorana Vojnovića som zhltla za víkend. Štavnatý jazyk plný slangových výrazov, rýchly dej, vtipné postrehy a prípoviedky - schmatne čitateľa pekne pod krk a nepustí až do dočítania poslednej strany. Podľa knižnej predlohy vzniklo aj divadelné predstavenie. Film na seba tiež nenechal dlho čakať. Popularitu zabezpečil aj spor s políciou. O ňom mi porozprával šofér, ktorý ma cez spomínaný prevoz viezol do Slovinska. Mňa nadchla tak, že pri najbližšej návštevy Ľubľany plánujem zavítať do štvrte Fužiny a dať si pivo v niektorom v knihe spomínaných lokálov.

V príbehu vystupuje stredoškolák Marko, ktorého rodičia sa do Ľubľany dostali z Bosny ešte za Tita. Jedináčik má nadanie na basketbal, ale žiadneho tímového ducha. Býva na sídlisku Fužiny, kde sa už dve-tri generácie sústreďujú Bosanci, Čiernohorci, Srbi i Albánci - zväčša ako lacná pracovná sila. Podľa opisu podobnom obrazu našej Petržalky ako si ju predstavuje zvyšok Slovenska. Betón, bytovky, sem-tam (zdevastované ihrisko), otlčené vchody, deti s kľúčikmi na krku.

                               (zdroj obrázka - aj ostatných použitých: pixabay.com)

Markovi všetko lezie na nervy - otec i mama, škola, tréner, Slovinsko i Slovinci. Pokukuje po susedke, ktorá pracuje v telke ako moderátorka, potĺka sa s dvoma kamarátmi, zadarí sa niekoľko chuligánstiev a už sa v tom vezie. Nechá školu i tréningy, poseká sa s fotrovcami, graduje pocit neporozumenia okolím. Na výsluchu policajti komunikujú ručne-stručne, ráno si ich otlčených vyzdvihnú rodičia. Spoiler s koncom odohrávajúcim sa v Bosne nedám, hoci práve na záverečných stránkach sa zomelie veľa zaujímavého.

Práve časť o otĺkaní políciou vyvolala reťazovú reakciu obvinení z nactiutŕhania, následne diskusiu o slobode prejavu a umeleckej slobode. Vyhrali to, našťastie, umelci.

Marko má k svojmu pôvodu i čefurom ironický odstup, no komunitu zaprieť nevie ani nedokáže. Vystupuje ako rozprávač a jednotlivé kapitoly by sa v jeho podaní dali chápať aj ako návody na pochopenie čefurskej mentality (aj samotný názov knihy je vlastne jedna z kapitol), napríklad Prečo si čefur v aute púšťa hudbu na plné pecky; Prečo sú malé čefurky úplne šialené; Prečo čefuri nehovoria o sexe a iné.

Motívy stratenej identity, vykorenenosti a nemožnosti integrácie rezonujú nielen v USA, Austrálii či bližšom Nemecku (turecká menšina) alebo Rumunsku (maďarská minorita) a ďalších krajinách. Slovinsko sa zdiaľky javí kultúrne a národnostne celistvé. Ale naozaj len zdiaľky.

Veľká časť migrantov sa asimilovala, takmer každý si chváli chorvátskych zubárov (sú lacnejší a slovinskí absolventi zubnej medicíny migrujú za prácou do Rakúska), bosanskí robotníci drú na stavbách alebo v ťažkom priemysle. Avšak ani tretia generácia (druhá, ktorá sa narodila v Slovinsku a má slovinské občianstvo) sa neasimilovala a zárobky sa investujú do stavby domov v Bosne a podporu príbuzenstva, ktoré žije v krajine zdevastovanou vojnou - tam sa mnoho migrantov plánuje vrátiť a dožiť na staré kolená.

Kurentovanje - vyháňanie zimy pohanskými mátohami/Ptuj

Začiatkom marca 2014 som bola dobrovoľne odvlečená do mestečka Ptuj. Lebo "kurentovanje" - nech vidím niečo typicky slovinské na vlastné oči, vychutnám si atmosféru na svojej koži. Aj som.

Kurent je zjednodušene mátoha, ktorá by mala (ako mi bolo povedané) svojím tancom, hlučným prejavom (zvonce okolo pásu ako opasok) a hrozivým výzorom odplašiť zimu. Zväčša sa po meste/dedine potulujú skupinky kurentov a Ptuj sa stal známy niekoľkodenným (február-marec) kurentovaním, každučký deň tieto (a ďalšie) mátohy tancujú po meste. Za nimi občas chodia aj práskači s bičmi, a je to fakt taký randál, že ak zima existuje v personalizovanej podobe, radšej sa poberie kade-ľahšie. Veď Slovinci aj vtipkujú, že asi sa to v posledných rokoch príliš preháňa, keďže poriadnej zimy už dlho nebolo.

Tradícia je spojená s pôstom pred Veľkou Nocou, mne pripomínala naše fašiangy skrížené s vynášaním Moreny - ale omnoho šialenejšie. V súvislosti s tým, čo sa deje v Ptuji, sa už aj používa označenie "festival" - celé podujatie má medzinárodný charakter, zjari 2014 v sprievode šli fašiangové masky nielen z rôznych slovinských miest, ale z desiatok iných štátov. Na youtube je slušný počet videí, z ktorých sa dá napozerať, ako to asi vyzerá, pripájam jedno z dňa, keď som na túto parádu do Ptuja zavítala ja:

Za kurentov by sa mali prezliekať neženatí mládenci, ale dnes vraj môžu aj ženy a vlastne ktokoľvek. Videli sme dokonca aj mini-kurentov, hoci deti sa tohto zvyku dosť boja - nielen kvôli hrozivému výzoru maškary (zhotovenej z nejakého chlpatého zvieraťa - tipujem ovčiu kožu, na hlavu sa dáva maska s dlhým vyplazeným jazykom až po hruď, rohmi zdobenými stužkami/krepovým papierom, fúzikmi, resp. klami).

V ruke kurent drží palicu, na ktorej konci je koža z ježa - niekoľko Slovincov mi povedalo, že sa im v detstve od kurenta ušlo (symbolicky alebo nechtiac). Tá koža ma zaujala asi najviac - odkiaľ ich berú? Vyhýbavá odpoveď znela: "veľa ježkov zrazia autá...", ale nechce sa mi veriť. Na druhej strane, asi nebudú mať farmy na ježie kože pre kurentské palice.

Byť kurentom nie je len tak, vyžaduje si to ovládať síce jednoduchú choreografiu, ale tancovať ju treba takmer bez prestávky. Tanečné kroky sú vyšpekulované práve tak, aby sa vyprodukovalo čo najviac rámusu, kurenti sa nakláňaju dopredu, akoby niekoho/niečo naberali na rohy, točia sa dookola a nadskakujú - kovové zvonce, ktorými sú opásaní bijú ako divé. Kurenti idú v sprievode centrom Ptuja, občas sa pristavia pri divákoch, ktorí sú za barikádami a za vrtenia bokmi (lebo zvoniť treba nonstop) podávajú ruku okolostojacim a prizerajúcim sa.

Pôvod tohto stvorenia je nejasný, existuje viacero teórií, zaoberajú sa ním etnológovia. Mne silno sprievod okrem spomínaných fašiangov a Moreny pripomínal aj šamanské praktiky (najmä kvôli spomínanému tancu a monotónnemu zvuku zvonov), neskôr som sa dopočula, že korene kurentov siahajú až ku Keltom, čo by sedelo.

Kúsok (rozprávkového) Slovinska v Bratislave

Na začiatku decembra 2014 ma prišla navštíviť kamarátka Oana z Rumunska. Na týždeň. Boli sme v Žiline, Čadci a nakoniec aj v Bratislave. A tam sme si dali "slovinský program." V Bibiane (medzinárodnom dome umenia pre deti) mali výstavu presne podľa môjho gusta - 100 rokov slovinského bábkového divadla. Oana poctivo nafotila, je teda autorkou fotiek v tomto príspevku.

Prišli sme asi 40 minút pred záverečnou, čo sa s nami tiahlo až do konca. Všetky tety nás upozorňovali, že zatvárajú za xx minút. To zážitok určite "spríjemní." Inak ale boli milé, povolili nám fotografovať si výstavu, ale v žiadnom prípade sa nedotýkať! Ja som si prišla na svoje - zastúpené boli rozprávky, ktoré som poznala (Sneguljčica/Snehulienka, Mala morska deklica/Malá morská víla), i také o ktorých som ešte len počula (Zvezdica Zaspanka) a ako inak aj typické slovinské (Maček Murček/Kocúr Murček).

Podobnú, ale omnoho menšiu výstavu som videla aj v mariborskom bábkovom divadle, tam ale bábky umiestnili do sklených vitrín a obklopili ďalšími scénografickými prvkami. A vyhrali sa aj s osvetlením a popiskami - to mi na výstave v Bratislave chýbalo. Informácie k výstave a histórii tvorby bábok však poskytol bulletin. Ďalšie info som googlila a natrafila na skvelý zdroj v .pdf verzii Lutka (Puppet, Bábka) - podrobné údaje v anglickom i slovinskom jazyku.

Medzi 200 bábkami boli zastúpené rôzne typy (marionety, javajky, tuším aj mimické bábky) - dodatočne som sa dozvedela, že medzi nimi bola i technická špecialita slovinského bábkarstva: tzv. ľubľanská horizontálna , ktorú vytvoril Ciril Jagodic. Na prelome 40-tych a 50-tych rokov inovoval spôsob vodenia bábky na horizontálny (dovtedy sa bábky vodili vertikálne).

Podľa info, čo som našla po návšteve Bibiany, ide o putovnú výstavu, predtým bola v Ľubľane, Belehrade, Záhrebe, Budapešti a ďalších mestách (okrem iného bola súčasťou Medzinárodného festivalu divadiel pre deti v Subotici. Ktovie, kde je teraz. Pozrela by som si ju ešte raz.

Cestou-necestou do Slovinska (vlakom, diaľnicou, spolujazdou/carshare)

Úplne prvýkrát som sa zviezla autom, v ktorom bola malá slečna v škôlkarskom veku. Spolucestujúca bola tak ukecaná, že som nestačila vnímať prechod hraníc medzi Slovenskom a Rakúskom ani medzi Rakúskom a Slovinskom. Za 5-6 hodín sme z Bratislavy boli v Ľubľane.

Druhýkrát tiež autom. Trasa Bratislava-Maribor sa zvládla za necelé 4 hodinky a bol v tom aj nákup diaľničnej známky, na ktorú všetci vodiči frflú. Slovinci majú totiž jednu z najdrahších v regióne, dokonca drahšiu než Rakúšania. Zlé jazyky tvrdia, že profitujú z dovolenkárov, ktorí idú do Chorvátska. Pravdou však je, že diaľnice majú oproti našim viac udržiavané a kvalitnejšie.

Do tretice som to dala iným spôsobom - tzv. care share jazdy. Za príspevok vodičovi na palivo sa človek zvezie. Už len nájsť vodiča, ktorý ide v určený deň a hodinu do destinácie kam aj ja. Slovinci majú prepracovaný systém Prevoz.

Pred prvou cestou sa takmer všetci boja, veď toho šoféra nepoznám, čo ak je to kriminálnik, ako sa vlastne nájdeme a čo keď sa mi po ceste niečo stane, čo ak nepríde a ako sa vlastne určuje cena? Moje šťastie, že som si svoje prvé cestovanie týmto spôsobom odskúšala na trase Temešvár-Bratislava. Ani mi nič iné s batožinou ťažšou než ja neostávalo, uvítala som pomoc rumunského vodiča, ktorý ma vysadil na presnej adrese v Bratislave aj s mojimi 77 slivkami.

Vlak beriem ako poslednú možnosť. Z Viedne chodia priamo do Slovinska chodí poobede jeden priamy (ťahá až do Záhrebu) a ráno ešte jeden (cez Maribor do Ľubľany). Časovo to nie je až tak dlho, problémom sú však meškajúce slovenské vlaky. Prvého januára som však nasadla na čerstvo zavedený RailJet z Prahy do Grazu/Štajerského Hradca, odkiaľ je to ku slovinským hraniciam, čo by kameňom dohodil (do Mariboru 60 km). A bola to komfortná jazda novučičkou súpravou so skvelou obsluhou zasneženým Českom i Rakúskom, ktoré sa akurát zobúdzali zo silvestrovskej opice.

U nás na Slovensku fungujú facebookové skupiny a medzi mestami sa dá nájsť mnoho ponúk na spolujazdu. Potom je niekoľko webov: Green Riders a Autostopom tiež Odvozautom alebo  česká úspešná platforma, ktorá sa rozmohla i u nás Jazdomat. Skúsenejší poznajú blablacar. Je toho určite viac, tieto však pozerám najčastejšie, keď hľadám odvoz mimo Slovenska. Viac ponúk je však v rámci krajiny.

Počas cestovania cez zdieľané jazdy som sa zoznámila so zaujímavými ľuďmi. Väčšina je pohodových, milých a ústretových. Samozrejme, bola aj ofučaná arogantná šoférka. Keďže nemám vodičák, som takmer ideálna spolucestujúca, neviem posúdiť schopnosti šoféra, nekecám mu do toho a takmer nikdy nie som nervózna z toho, že by išiel prirýchlo, riskantne alebo pripomalo. Dvakrát sme uviazli v zápche - kvôli nehode iného auta. Raz mi srbský vodič urobil olovrant zo svojich zásob, Francúz, ktorý mal cestu Bratislava-Ľubľana sa mňa i ostatných pasažierov pýtal, či chceme počúvať rádio alebo si vybrať z jeho CD, zo trikrát som sa viezla na zadnom sedadle so psom.

Dajú sa nájsť aj jazdy priamo z Bratislavy (raz sa mi pošťastilo už zo Žiliny) do Slovinska, často mi však nesadnú časovo. Vtedy sa musím presunúť do Viedne a odtiaľ takmer každú polhodinu niekto ide smer Maribor/Ľubľana. Spočiatku som mala hrôzu z viedenského metra, teraz už to zvládam s menším stresom. Väčšina šoférov sú Slovinci študujúci alebo pracujúci vo Viedni, prípadne okolí, ktorí sa na víkend vracajú domov. Ale zviezol ma aj slovinský spevák, ktorý si odskočil do Opery odspievať áriu a kvôli aplauzu meškal, takmer profi-cestovateľ, ktorý zaviezol svoju kamarátku na letisko v Schwechate, odskočil si do Bratislavy a odtiaľ bral spolucestujúcich na spiatočnú cestu a pritrafil sa aj extravagantný dirigent študujúci na jednej z viedenských univerzít.

Na slovinskom Prevoze je super, že sú tam kategórie, z ktorých si možno vyberať. Či len v rámci Slovinska alebo aj iné krajiny - prehľadne vytvorený web. Človek vidí časy aj ceny. Na kontaktné údaje sa zväčša treba registrovať. Na začiatku mi trošku vadilo, že je stránka len v Slovinčine - dnes si hovorím, že aspoň takto do seba podprahovo nasávam jazyk.

Rozdiely v rozprávkach: za deviatimi alebo siedmimi horami?

Keď sa začínam učiť cudzí jazyk, idem na to aj cez divadlo. Najradšej mám predstavenia pre deti. Tam sa hovorí pomaly a zrozumiteľne, používajú jednoduché slová. Niekedy síce aj archaizmy a občas sa na mňa nalepia aj podivné názvy rozprávkových bytostí. Zatiaľ však ide o jeden z najefektívnejších nástrojov, ako si do hlavy napchať slovnú zásobu, ba aj celé frázy.

Ocitla som sa teda na Snegulčici/Snehulienke. Dávali ju v mariborskom bábkovom divadle a ako možno vyčítať z názvu divadla, hralo sa predstavenie s bábkami.

 

(prevzaté z http://pixabay.com/) 

Ďalšou výhodou chodenia na divadelné inscenácie určené prednostne pre deti je to, že zväčša ide o notorické známe príbehy. Aj keď som v jazyku začiatočníčka a utešujem sa predporozumením, lebo veď slovanský jazyk, občas ma zaskočia situácie, keď je niečo inak, než v našich rozprávkach.

Pohodlne som sa rozvalila v mäkučkom červenom kresle, okolo neposedné, vreštiace a pištiace deti a detiská, svetlá pomaly zhasínali, publikum tíchlo, začala hrať hudba, pomedzi kulisy pomaličky prichádzali bábkoherci v čiernom aj s bábkami v rukách.

Nebudem písať o scénografii, príbehu/sujete, hudobnej ani pohybovej zložke, bábko/hereckom výkone, réžii ani ničom podobnom. Len krátko o vete, ktorou začal rozprávač: "Za devetimi gorami, za devetimi vodami." Hneď som sa posadila rovno. Deväť? My máme predsa v každej rozprávke sedem! A Slovinsko je predsa menšia krajina než naša - nesedelo my to proporčne. A čo tie vody? U nás sa spomínajú doly.

Jasné, mohla by som tu splodiť siahodlhý traktát o magickom význame číslic a vytyčovaní hraníc vodnými tokmi, ale na túto tému už toho bolo popísaného až-až. Nebudem sa tváriť múdro. Aj slovinská wikipédia píše, že deväť je mytologické číslo, lebo múzy boli v tomto počte a odvoláva sa aj na Pytagorove vety. Vraj majú aj ďalšie verzie rozprávok, v ktorých sa začína číslicou sedem, v slovenských som však na deviatku naďabila len pri počte dračích hláv.

Krátko k názvu tohto blogu

Nie je to celkom z mojej hlavy. Priznávam čestne.

Ide o slovnú hračku, ktorá kombinuje dva jazyky - slovenský a slovinský. V našej reči sa totiž žena slovenskej národnosti povie "Slovenka." Ale v slovinčine sa žena slovinskej národnosti povie - voilá - tiež "Slovenka."

Z toho potom vznikajú nedorozumenia, hlavne, keď sa človek snaží komunikovať v slovanskej krajine svojou rodnou rečou. Lebo však Slovania by si mali rozumieť, ten základ tam predsa je. No áno, je, ale zároveň s ním aj homonymá odlišného významu.

Túto slovnú hračku použila v názve svojej autobiografickej knihy Stanislava Chrobáková Repar. Na jej motívy vznikla i divadelná hra. Obe pod názvom "Slovenka na kvadrát." Uviedli ju v Slovinsku, na Slovensku, ba aj v Českej republike. V monodráme o ženskej migrácii (uvažujem, či je odlišná než mužská), bizarnosti a nezmyselnosti verejných inštitúcií, multikultúrnosti a ďalších témach vystupuje Lucia Siposová. Ukážka zo Slovenky na kvadrát na vimeu.

Podobne schizofrenicky sa cítim i ja. "Zdupľovanú" identitu síce zatiaľ nepociťujem až tak naliehavo, nepreskákala som si totiž tortúru so štátnymi úradmi, ktorú po sobáši so Slovincom preskákala autorka, ale i počas krátkych pobytov ma Slovinsko vťahuje do seba a transformuje (tak ako pred ním Poľsko a Rumunsko).

Pre názov môjho blogu som teda použila synonymický výraz. Aby bolo všetko uvedené na pravú mieru, v slovinčine sa "Slovenka" (žena zo Slovenska) povie "Slovakinja."

Úvodné kroky v Slovinsku

V Slovinsku som bola prvýkrát v roku 2010. Za ex-spolubývajúcou, ktorá odišla do Ľubľany na Erasmus. A pobudla som týždeň.

Veľmi výdatný, prechádzkový, hojne zalievaný, trošku bláznivý, v dobrej spoločnosti (Metelkova, festival poézie, Noc galérií, konské klobásy z miestneho trhu, koncerty, festival piva, park Tivoli, cintorín Žale, borovničevec, draky...). Ale bola to len ochutnávka, predjedlo pred niečím dlhodobejším.

Trojročná prestávka, počas ktorej som zo Slovinska nestretla ani nohu, ani ruku, ani skaderuku ani skadenohu a o tejto krajine som nepočula ani ň, ani mäkké f.

Jasné, boli medzitým všelijaké žartíky zahraničných známych, že ehm Slovenia or Slovakia, v čom je vlastne rozdiel? A nie je to to isté? Do toho prešľap prezidenta Busha, ktorý si pomýlil obe krajiny a ťažké povzdychy, keď som žila v zahraničí a čakala zásielku z domu. Že čo ak si to poštári zmýlili a blúdia mi listy i pohľadnice po Slovinsku?

A potom som začala pracovať so štipendiami. Bola medzi nimi i ponuka letného seminára slovinského jazyka a študijného/výskumného pobytu na slovinskej univerzite. V pamäti sa mi vynorila ex-spolubývajúca a jej rok, na ktorý rada spomína.

Prvú dovolenku v mojom živote sme si kamarátkou Magdou z Poľska a kamarátmi zo Slovenska (Lenka+Peťo) povedali, že dáme Balkán trip. Pretože v slovinskom Maribore bola v auguste 2013 ako dobrovoľníčka moja rumunská kamarátka Tomina, ktorá ma k sebe volala niekoľkokrát, ohlásila som sa. Prvá zastávka bol Maribor, po ňom Ľubľana, autom sme to potiahli až do Portorožu a zvládla sa aj Žička Kartuzija (bude to na samostatný blogový príspevok). Po Slovinsku sa šlo cez Chorvátsko do Srbska, následne Rumunsko a návrat sa konal cez Maďarsko späť.

Odvtedy do bývalého európskeho hlavného mesta kultúry 2012 (Maribor) chodievam viac-menej pravidelne. Vychádza to tak raz, dvakrát za mesiac. Lebo to nejak tak vyšlo, že si ma tam našiel osud, vyššia moc, karma... čokoľvek.